Koncert bez ruží - Časť IV.

Pavol tomu nechápe. Nemá komu vyjadriť úprimnú sústrasť a nemá ani kto jemu – okrem personálu. Klárin otec sa zotavuje v inej nemocnici po infarkte a jej rozvedená matka je v zámorí u príbuzných. Pavlova exmanželka je mŕtva a on tomu nechápe – nevedel, že tak ide o čas, veď prečo by sa Jakub inak unúval osobne a neposlal aspoň rýchly telegram, keď by už teda naňho nezohnal telefón? Prečo neostal pri Kláre? Dlhé roky sa sebe vyhýbali kvôli hriechom minulosti, ale Klárin stav ich nutne musel donútiť k stretnutiu - skôr či neskôr.   Cindy nie celkom chápe, prečo oco plače. Keď sa vzchopí a vstane z kresla, vysvetľuje jej, že nemôžu ísť za tou tetou, za ktorou prišli, že tá šla preč navždy a že spí, tam kde je a.. ďalšie podobné eufemizmy pre vysvetlenie smrti detskej duši, hlboko vryté v podvedomí a prevzaté z amerických drám. Ale Cindy to dobre chápe, otec ju podcenil, len nechápe o akú tetu ide..   Jakub si to zatiaľ uháňal do Drážďan, kým sa Pavol vydal na cestu - hnevala ho celá ta minulosť s Pavlom, ktorej obrazy sa mu náhle a neočakávane zjavili pri a po stretnutí s Pavlom. Chudák Pavol ani netušil, že ho Jakub v Liberci možno ani nemal v úmysle (ako vždy) vôbec navštíviť. Išlo o bežnú služobnú cestu, kedy Jakub v nemeckom vývojovom stredisku jeho nadnárodného koncernu podstupuje obvyklé školenie v riadení procesov. Jakub bol trochu rozmrzelý, že akurát musel náhodou stretnúť Pavla na námestí a takto sám nevedel, či by sa napokon za ním odhodlal ísť alebo nie a zbytočne sa dostal do rozpakov. Veď to, že Klárina smrť je len otázkou času, sa už vedelo dlho, tak načo taký cirkus okolo jednej štetky, ktorú nakazil dáky Ukrajinec.   Uslzený Pavol už preberá veci po zosnulej exmanželke, málopočetní oficiálni príbuzní sa k nej nehlásili v poslednom čase, tak ostávajú v poradí exmanžel, či kamoška z ulice, ktorá je však už dlhšie vyhostená z republiky cudzineckou políciou. Medzi Klárinmi vecami poznáva jej písmo na jednom papieri, ešte má čas do prevzatia úmrtného listu, usadá teda na bordovú koženkovú nemocničnú lavicu napáchnutú slnečným vyhriatím a začíta sa do listu-obojstrannej A4 neznámeho dátumu, adresáta a kostrbatého, netrénovaného písma, Klára ho napísala výnimočne po slovensky, v rodnom jazyku:

Nie, toto nie je list na rozlúčku, ten píšu iba samovrahovia. To ja nie som, ja by som rada žila čo najdlhšie. Niekedy som ale vo svojich stavoch nikdy mala chuť.. keď je človek sám.
Som zvedavá, kto tento pseudolist prvý prečíta, ak si ho vôbec niekto všimne a bude mať zájem.. aj tak sa to už nedozviem. Všetko je tu odporne biele, biela je barva diabla, lekári sú diabli, moju smrť berú ako samozrejmosť – „profesionálna deformácia“. Ich všetka pozornosť sa venuje tomu, ako sa mám fyzicky, otázky ako mi je duševne nahovno asi pokladajú za trápne.. Biely je aj môj kedysi obľúbený diabolský prášok – nebeský prach kokaín – vždy keď zametajú v nebi, tak sa sype z neba na zem, do rúk môjho dílera, ktorý je teraz už bohviekde, parchant. Aspoň som mohla ochutnať kúsok z neba, ten biely nebeský prach, keď som už jasný prípad na peklo. Diabol má bielu farbu, biela farba nie je vôbec farba čistoty, nevinnosti ale servilnosti, hygieny a odstupu doktorkov a ľudí, ktorí sa boja, že HIV je nebodaj aj prenosný vzduchom a ma prídu navštíviť tak často ako pápež republiku. Všetko zlé na tomto svete je biele.
Prečo to tu ja vlastne píšem? Mala by som objasniť. Nikdy som nezvykla písať si trápne denníčky, ale som tu od nudy načítala snáď tretinu nemocničnej knižnice, tak toto je dôsledok toho, že mi takto šibe asi - červené romány sú síce trápne, ale niekedy na to zabudnem a podarí sa mi ujsť z tejto cimry von do knižných pláží a haciend. Bestsellerom z nemocničného prostredia sa samozrejme vyhýbam, veď nie je nič odpornejšie než v nemocnici čítať o nemocnici. Neviem, či má zmysel vôbec sem niečo písať, ale ja tajne dúfam, že má.. aj keď asi nemá.
Môj čas sa kráti. Dúfam, že ešte stihnem aspoň uvidieť moju malú Cindy, keď už som taká krkavčia matka. Ale ja sa nelúčim, toto nie je list na rozlúčku, ja sa len čochvíľa sťahujem do pekelných hlbín zeme. Ah bože, tie knižné frázy z tých kníh mi lezú ale na budík. Toto je asi posledný zdrap papiera, ktorý bude niekto po mne čítať, tak by som mala tu asi napísať posledné želanie: na hrob mi hádžte biele ruže (biela je farba diabla a však som dáka diablica) a nech mám riadnu kapelu smútočnú, takú tú dedinskú s trúbami, chcem riadny koncert. Ostatné je mi jedno - nech sú tie ruže aj druhotriedne v akcii, čo akiste nastane – to je trápna výsada môjho ex, vyňuchávať akcie po obchodoch - len nech sú. Ah jaj.. „len aby sme v hanbe neostali“. Ja som neostala a pritom sa hlbšie klesnúť možno ani nedá – keď som konečne dosiahla po rokoch trápenia, čo som chcela, to pomyselné šťastie, rodinku a tak, tak som sa na to vykašlala. Tvoja “láska“ dusí, Pavle. Ale nejdem sa vyhovárať na okolnosti, sama som si vybrala, nie som asi rodinný typ.
Skoro by som zabudla na to najdôležitejšie posledné želanie – neľutujte ma ako poslednú ubolenú chuderku, neznášam trápnu ľútosť, sama som si vybrala, čo mám. Aj keď mnohí kvôli tomu trpeli. Chcela by som odpustenie, ale nezaslúžim si. Som mrcha. A ty Pavle, opatruj Cindy, nech neskĺzne na šikmú plochu po „vzornej“ mame, nech si naivne nemyslí, že si iba telom dočasne alebo bokom privyrobí a potom s tým prestane. A ostatným – stretneme sa v pekle priatelia!
Posielam horúci bozk na čelo Cindy, ľúbim Ťa!!! Aj keď som sa asi nikdy tak nechovala.. ako správna mama.. Klára, tá zlá.. << Predchádzajúca časť | Nasledujúca časť >>