Ako správni ekologickí sedláci sme si v Tescu zobrali do košíka vínko v plaste - sklené fľaše nie sú vratné, plastové sú praktickejšie - nerozbijú sa a možno aj budú onehdá vykúpiteľné. Pohútali sme čosi na byte a hybaj na tranceovú smaženicu. Bo ujo Paul Van Dyk, praotec melodického tranceu, na ktorého sme už dávno dupali, nás poctil svojou návštevou prvý raz v jeho živote. Veru, asi pomaly prestávame byť rozvojou krajinou. Pravda, jeho manželka sem na tú romantickú večeru radšej neprišla. Čo už tu len je romantické, radšej ochorela. Vstupné nás stálo 590 SKK, čo už pravda povyššia finančná položka, ale tak sme nedávno predali síriusovým ufóncom dakých ľudí na orgány, tak pohoda.
Nastúpili sme do radu, jak v našej kantíne a hybaj lístky ukazovať. Kukáme, že tamojšie smažky sa rovnako dobre obliekajú ako naše frajle na lazoch. Vojto vyhadzovák nám premacal vrecká, že či kvéry nemáme. Darmo sme mu vysvetľovali, že sme analytici a sociopati, že naše mysle sú naše zbrane - Mental Mayhem, nie trápne kvéry, ktoré nosí každý wanna-be-gangsta. Ak hľadali drogy, tak to bolo dosť neefektívne, proforma.
Incheba jaže to veľké priestory, čo si matne pamätám z Cofaxu, tak obrovité to bolo. No a to ti teraz akési menšie bolo, pravdaže stále veľké na to, aby sme sa tam schaosení a napití dve hodiny hľadali cez sms a kričanie do telefónov. Potom nám zišlo až na um použiť tu 3G videotelefóniu a mmsky a ukázať naživo, že kde kto sa asi nachádza.
Keď sme vošli dnuká, tak sme našli dva floory. Jeden taký na electrohouse a taký ten inteligentnejší, deep house (aj keď my tomu prívlastku "inteligentnejší" nechápeme, ale ujovia odborníci to tak vymysleli). Ďalší floor to už bolo ťažšie identifikovať, asi techno. Ale tancovať sa na to dobre tancovalo. Hlavný beat očuť bolo, akurát detaily hudby kvôli riadnemu huriavku očuť nebolo.
Potom sme našli hore halu B, akože hlavný stage. Viedlo tam úzke schodisko, užšie jak u nás na diskotéke , s riadnym telnato-kožnatým nátreskom. Ej, nejeden frotérista si prišiel na svoje. Kebyže sa taká masa hore schaosí a začne masovo utekať cez to schodisko, veru, udupaných jak vtedy v Moskve v metre by bolo.
Všimli sme si, že veľa ľuďom záležalo na výzore. Niekedy až príliš - miestami nastával tzv. vizuálny overdrive, ktorý ústil do našich neestetických vnemov. Veru, mali by sme aj viac my dbať, lebo mňa sa jeden nagélovaný trtkoš spýtal, že či nemám dáke tie drogy. No toto, to už vyzerám ako díler?!
Na hlavnom pódiu, teda stagei ti hrali akýsi trance. Ale aký presnejšie, ťažšie povedať, lebo to bolo tak riadne vypečené, že syntetizátorove linky sa strácali v tom tuc tuc vrm vrm .. a my už po tom vínku.. Ale dobre sa na to tancovalo. Je logické, na takýchto miestach, kde sa vďaka huriavku ťažko slovne komunikuje, že sa preferuje komunikácia skôr iného druhu. Aj keď veľa ľudí v jej rámci presviedča druhú stranu, že im ide "aj" o dušu.
Pravda, musím priznať, v tých spodnejších halách nás to o čosi viac bavilo, však Paul Van Dyk mal prísť až 1:00. Bolo tam tak nejak útulnejšie, možno aj viac miesta na tanečné kreácie a blbnutie. Dával som nejaké bokovné kroky, nejaké znožmo skoky, na poldoby a táák, kdežto hore v hale som skôr iba bezducho dupal.
Pravda, nejaká aj tá smažka sa aj pritrafila pod lačné, smažné, bujaré oko - našla sa aj dáka tá Miss UFO, keďže vďaka svojmu vampovskému a neľudsky pôsobiacemu makeupu tak pôsobila, sťa jak mimozemšťanka.. a keďže mimozem(-)šťanky vyzerajú šeredne (ono je to vlastne jedno, telepaticky ťa aj tak tou sugesciou presvedčí o opaku), tak ona by ich Miss vyhrala.
Potom sme šli hore čakať, kým zahrá Dj Paľo. Teda ako ten Paul Van Dyk, ak nevieš. Vidno, že sa učil u nás vo východnom bloku za komančov hrať, dobre sme ho to učili heh. No ale čakať prišlo viac ľudí, čoho si boli marketingovo vedomí aj organizátori. Dovtedy sme netušili ani, že nejaké Rádio FM tam akési narodeniny slaví. Veď tortu nenúkali, ani šampanské nerachali. Prestali hrať, hodili dáky pokec teda o tom a uviedli aj političku Beňovú. Tá asi chcela mase niečo rieknuť o sebe v rámci akože toho, že kandiduje na post primátora Bratislavy, ale asi to zle odhadla, lebo ľudia boli z celého Slovenska nazberkaní a tak ju suverénne vypískali a zaskandovali: "Pól fan dajk! Pól fan dajk!". Nuž, ja som prekvapený bol až tak, že ku skandovaniu som sa nepridal. Zase som nešiel s davom, sakra. Veď teta mohla prísť štýlovo oblečená ako smažka do davu a ukázať jak dupe na trance! To by bol viac kreatívnejší jej prejav, bližší nám, obyčajnej zberbe.
Nuž, veruže aj pekné slečny tam boli. Ale štýlovo dosť monotematické. Chýbali mi tam anarchistky s dredami, kvetinkové panny, sufražetky.. Tiež som tam nenašiel nikoho, kto by tam hľadal hodnoty. Ono v takej mase ľudí.. dáky ten masosamovrah s poslednou vetou na perách: "Al Aláh!", nedivil by som sa. Ono napokon k tomuto žánru hudby by to ani nesadlo. Skúsil som aj nejaký "blondínkový test". Veruže, vyšiel úspešne:
Tester: "Ahoj, ja som Peťo, intelektuál."
Subject: "O čo ti ide?!"
Tester: "To je nerelavantná otázka, skôr sa spýtaj, aké sú moje záujmy."
Subject: "Mohol by si už ísť?"
Tester: "Jasné, veď preto som tu! Čau."
Veru, ideálny subjekt pre našich ufóncov. Potom začal konečne hrať Paľo. Teda, domnievam sa. Mojím kľavým zrakom som nedobre dovidel a na projekčných obrazovkách som ho nezahliadol, lebo pozornosť mojich očí bola sústavne a chaoticky odvádzaná inam. A podľa štýlu hrania sa to nedalo zistiť v tom rámuse. Nuž, mohli dať aj nejaké tie abstraktné vizualizácie na obrazovky, nielen zábery zo smaženého davu. Takisto nejaké vyvýšené minipódiá, na aké sme si na našich lazoch zvykli.
A tiež, ako ti tak v boku haly tancujem, tak niečo na mňa kvaplo. Dvaja vychechtaní týpci vedľa mňa mi boli podozriví - jeden mal niečo v ruke, myslel som, že tým na mňa strieka vodu. Urobil som nerozumejúce gesto, lebo som nevedel, prečo práve na mňa tú vodu striekajú a posunkom som naznačil nech tú vodu striekajú radšej na baby za mnou. A oni ako odpoveď mi ukázali, čo majú v ruke - kovovú minifajku s neznámou netabakovou zmesou, ktorou ma chceli aj ponúknuť. Čiže, tie kvapky pochádzali zo strechy.
Keďže náš Wartburg bol zaparkovaný v štvrti, kde si recyklovateľnosť kovových dielov cenia viac ako kompaktný stav týchto dielov tvoriacich pojazdný automobil dederónskej výroby, tak sme prišli o funkčný Wartburg. Takých je málo, rarita! Nuž, sme šli každý domov po svojom. Ja som šiel autobusom. Stíhal som ho LTT a tak vyšiel rad na mňa na stojáka v uličke. Že šak pohoda, nie som dáka padavka. Lenže moje utancované a uchodené nohy a ospalosť pôsobili isté komplikácie. Stál som nad jedným chalanom a vedľa mňa stálo dievča (pche, "gentlemani"). Držal som sa hornej tyče, dievča vedľa sa jej držalo iba na začiatku, lebo neskôr sa jej asi odkrvovali ruky, tak potom ruky kládla všademožne po sedadlách pod sebou a tak sa držala. Chytal som dvojsekundové mikrospánky, kedy mi odkväcli nohy a kolená narazili do opierky chalana podo mnou. Vzápätí som ich povytiahol naspäť, narovnal. Hniezdil som sa všelijak, aby som tŕpnutosť prekonal, ale ulička bola priúzka. Tak som aspoň minitančeky do rytmov z rádia robil. Ten chalan musel mať show. Ale mne to bolo jedno, ja som chcel spať.
Avšak omnoho väčšiu "show" zažil, keď som aj naozaj zaspal v tom stoji. Snívalo sa mi o jednej peknej žene. Že sedí podo mnou na stoličke. Ľavá ruka sa mi vplyvom gravitácie začala spúšťať na ruku tej nádhernej ženy. Snu som sa veru nebránil, chytím ju predsa za ruku! Zrazu som otvoril oči a zistil som, že toho chalana podo mnou držím za ruku! A on vyjavene kuká, čo robím! Rýchlo som ju odtiahol, zamumlal som čosi na ospravedlnenie za obťažovanie, ale bol som taký ospalý, že mi to bolo jedno, v mysli som sa iba mierne zhrozil.. nech si myslí o mne, čo chce, že som homosexuál alebo čo.. Nevyzeral totiž na týpka, ktorý by mi dal za to na hubu alebo sa aspoň ostentatívne ohradil. V Považskej vystúpil a ja som dychtivo obsadil jeho miesto. Prepáč.
(Akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je úmyselná, akákoľvek nepodobnosť so skutočnosťou je náhodná)
