Veď hľadal som ťa už všelikde.. aj v pekle..z pekla mi ostali ešte diabolské fantázie v mysli. Ale mali tam aspoňveselo, kvalitné kotly a perfektnú držkovú. A mohol som napľuťHitlerovi do ksichtu a na fúzy po vhodení mince.
Hľadal som ťa aj v nebi, kde boli všetci v bielom,ale uvedomil som si, že tam nebudeš, keďže nenosíš bielu. Navyše ma môj menovecnechcel pustiť cez bránu.
Miesto toho ťa vidím v tom skle vďaka špine neumytýchokien autobusu. Inak by cez neho prešlo priveľa protisvetla na to, aby som ťav ňom zbadal. Snažím sa s tebou komunikovať výlučne pohľadom. Mámprenikavý pohľad a viem to. Ty to asi nevieš, ale tvoj odrazv zrkadle áno. Vlastne aj ty - lebo podľa fyzikálnych zákonov, ktoré sipráve uvedomujem, tak si uvedomujem, že keď v tom skle sa mi zdá, že keďsi pozeráme do očí, tak o tom musíme obaja vedieť. Avšak vďaka tomu, že sapozeráme na seba cez naše odrazy, môžeme sa tváriť, že sa nevidíme navzájom.Pretože nikto z nás nemá tu istotu, že ten druhý ho vidí. Jedine, že bybol skúseným fyzikom.
Tvoj obraz v skle začal trochu kmitať a kriviť sa.Začalo totiž pršať. Z tvojich zrak-obohacujúcich rovných vlasov sa stávajúvlnité a z tvojho úsmevu sa stáva rozkošný úškľabok. Život je zmena. Nemôžmesa zahrať na princa a princeznú? Nie. Je to infantilné. A dnes užniet osemhlavých drakov, s ktorými by som o teba bohoval, dnes sú tuosemvalcové samochody, s ktorými treba o teba bojovať. A ajforma boja sa už zmenila.. už ide iba o metaforu, nenásilnúa psychologickú formu.
Jeden z takých ide práve popri našom autobuse. Princv koženej sedačke ponúka kilowatty a rýchly a extaktický zážitokna krídlach jeho okoleseného draka. Neponúka sa už chrabrosť predsa. On ponúkazážitky, ja ponúkam nudu statických momentov a nekonečné filozofické drísty.Už je to fakt celé iba o tej ponuke a o tom dopyte. Sú topartnerské trhy v zmysle teórie hier, však pán Ing. Dubovec?
A človek v tom aute telefonuje. Telefonuje tebe.Si jeden z jeho kontaktov totiž. Čaká ťa už kdesi vpredu. A ja somvzadu – musela by si sa vrátiť. To by nebolo ale „progresívne“, čo? Zlomyseľnesi myslím, že keď už týpek sa naplahočil na Audi, že sa mohol naplahočiť aj nahands-free súpravu do auta. Jazdí plechom o plech a chce mať aj kosťo kosť.
Vábi ťa von, je v tom úspešný, očný kontakt bolprerušený. Za chvíľu je zástavka a ty sa rútiš von. Kričím za tebou, aleneviem tvoje meno, keďže nie si jeden z mojich „kontaktov“, takže ťanemôžem osloviť. Myslíš si asi, že to nie na teba. Zopár tvárí v autobusesa zvedavo obzrie smerom k miestu výkriku. Rýchlo sa zatvárim, že to ibatak silno prežívam pesničku ktorá mi „hrá“ vo vypnutých slúchadlách. Dvereautobusu za tebou pahltne zasyčia, akoby to bola brána do pekla. Tam som užbol. Je vcelku rozumné tam ísť. Užiješ si. Správne si si vybrala. Ale nemyslímsi, že ti bude chutiť tamojšia držková. Si predsa žena.
V autobusehrá lemravá rádiostanica. Osemnásteho. Hlásia nehody, dnes je ich málo.Ale predsa jedna utkvelá. Si v rádiu. Aj s ním. Plechy vášho tátošamali smutné rendez-vous s ťahačom. Au! Di! Ešte neviem, že ste neprežili.Zatiaľ totiž podľa moderátora vaše trosky blokujú jeden jazdný pruh. Vzápätínám preživším zapraje veselé Vianoce a pekné ráno. Vidíte, akí ste drzí.Vaše rozmetané vnútornosti nám blokujú pruhy. Ešteže iba jeden. Robíte zleľuďom ešte aj po smrti. A šofér autobusu sa nechápavo díva, prečo som mu vypolrádio. Niet tu čo počuť.
